Kritizujeme suché polia snov, aj keď tie naše ležia úhorom niekoľko rokov. Píšeme smutne, ba priam zhnusene. Na viac nemáme, skrývame radosť (pre nás druhú najdrahšiu vec po smútku). Pochybujeme o sebe, o vás, o všetkom, no naše kroky sú pevné, jasné a vlastné. Preto nás tak ľahko zostrelia k zemi. Pýtame si divoké búrky, túžime však po jemnom vánku, slnku na pláži plnej obdarených blondín. Sme prekliati skurvenci bez šťastia na ľudí, ale usmievame sa viac ako vy.

Máme aspoň niečo z toho cenného. Lásku k sebe, priateľa, priateľku, rodinu, čo i len jednu jedinú vybojovanú šancu. Niečo, čo si vieme sami pokaziť a nepotrebujeme na to iných. Máme vlastné klamstvá, neúprimné činy, zákernosti a sklamania. Sme optimisti, čo radi ležia v bahne, klamú, pretože túžia byť chcení. A nikdy si to nepriznajú.

Sme ľudský oxymoron. Sme ľudia.

Ako som sa dnes dočítal
každý bol raz milovaný
(minimálne)

Kdesi nad Piešťanmi