Zapálil som sviečku a stratil sa. Už nadobro.
Je mi úplne jedno koľko ľudí hrá svoj smútok, koľko ľudí ma aká stránka na Facebooku o Demitrovi. Je mi jedno úplne všetko a aj tak nechápem, prečo na to „tí druhí“ tak nadávajú. Celospoločenská udalosť, celospoločenská reakcia. Aj keď často s prehnanými (aj hranými) emóciami. Nežijem bulvárom, ani v tom friendliste nemám toľko pubišov (najväčší pubiš tam vždy budem ja), preto to asi nevnímam tak silene ako iní, ktorým už zmienka o páde lietadla robí jebáky na čele.
Mám sa túžbu vyjadriť k tomu (u nás posratému) hokeju.
My chlapci potrebujeme správňacke nabúchané idoly. Bohužiaľ som to zistil neskoro. Nebol mi to otec, dedko ani strýko, nikto blízky. Ako mladý chalan hokejista som nikdy nemal veľké oči. Pretože slovenský hokej v tom čase už bol rodinkársky podnik s intrigami na vysokej úrovni. No vždy som rád šiel do letných kempov, kde sa rozbili medziľudské vzťahy z jednotlivých klubov a naozaj sa s nami chalanmi pracovalo rovnocenne. Často s nami trénovali „hviezdy z NHL“ či „hviezdičky“ z iných klubov. Normálni usmiati chalani, ktorí na ľade, či v kabíne s malými zasranmi ako sme boli my kecali kamarátsky a uvoľnene. Proste sen každého mladého hokejistu. Už sú to roky no ešte dnes si pamätám na „Freda Dursta“ Mira Škoviru, Rada Suchého, Bartečka, Budaja, Bondru. Ľudia, ktorí chcú robiť hokej na Slovensku lepším.
V tom našom zasranom meste nebolo na štadióne veľa príjemného a ľudsky pozitívneho k videniu.
Snáď len keď prišli „tie hviezdy z NHL“ zahrať bago za našu kabínu, či tenis na vedľajšie dvorce. Vtedy tam bola aj trenčianska enkláva. Samozrejme sa im najprv líškali všetci slizkí hadi miestneho klubu, ktorí len prznili hokej v meste, až potom prišiel rad na nás, no aspoň cez plot sme mrkli ten ich tenis. Chalani v lete pred prípravnými kempami nám popodpisovali šiltovky, dresy, nechali nejaké puky, či zakývali z ľadu počas tréningu. Spravilo to pre mňa viac ako 90% trénerov, ktorí ma „trénovali“. Jediný schopný tréner, s ktorým sme mali dokonca výsledky bol z nášho klubu vyhnaný, pretože pár mesiacov cielene nedostal výplatu. Zbytok boli príživnícke bábky v rukách rodičov, ktorí čakali klobásky, kávičky, či obálku…
Trpia nesprávni. Často.
Viete koľko ľudí si viem predstaviť v tom lietadle namiesto tých, ktorí tam sedeli? Tiež z hokejového prostredia. Je to úbohé a sprosté odo mňa? Je. Až k tomu ma dohnali roky v hokeji. Chlap, charakter, držiteľ Lady Byng, otec, manžel vlieva peniaze spolu s podobnými ľuďmi do trenčianskeho hokeja, ktorý si ich dnes možno z časti ani nezaslúži. Títo ľudia mali raz ovládať hokej na Slovensku, splatiť dlh trénerom a hokeju v tejto krajine, keď ešte za niečo stál. Tak títo umierajú. A hadi žijú a ďalej žerú. Uronia slzičku a zhrabnú peniaze.
Život ma naučil žiť s krivdami.
No krivdu, ktorú dnes zažívajú všetci príbuzní a kamaráti nechcem zažiť nikdy. Plakala mama, plakala frajerka, otec neprehovoril celý večer. Zapálili sme v kuchyni sviečku. Viem, že denne sa deje veľa zlého a dokonca ani za moje straty nebude nikto lajkovať statusy na FB a vypisovať mi úprimnú sústrasť v televíznych novinách. Mňa sa to dotklo aj tak. Snáď som Vás týmto článkom nenahneval, nespravil niečo, čo som ani nechcel. No takto to cítim. Dotýka sa ma to možno viac ako si myslíte, možno si to len namýšľam. Možno, keby bolo len o trochu spravodlivosti viac, boli by tu šťastní aj takí ako ja. Odišla ikona, chlap, vzor, idol pre chalanov, ktorí sa nemali v mladosti o koho oprieť. Ktorí žili jeho úspechy, pretože vlastné nemali. A nemali ani šancu dosiahnuť ich. Ktorí boli zhadzovaní, odpisovaní už na začiatku a jediným ťahúňom im mohli byť len ľudia ako Demitra.
„Bald one“, Rollins by povedal, že si jednička. S tridsiatimi siedmymi jedničkami ako bonus. :)